O prispievateľských krízach

Zo starého weblogu "Vôbec nemám dobré obdobie a som rád, že vládzem písať pre zamestnávateľa" napísal pred rokom Marián Jaslovský vo svojom blogu. Marián je, popri nás amatéroch, profesionál nad profesionálov a predsa mu dobre rozumiem. Laco Hruška sa zase sťažuje: "...Nemám chuť, náladu, motiváciu. Je to nedostatkom času alebo proste niet o čom písať? Zbavujem sa návyku blogovať?" pokračovanie článku

Nitra so mnou (Samochvála smrdí)

Na výzvu kolegu blogéra som svoje ne-diela prihlásil do súťaže Poézia pre cestujúcich a samozrejme, nič som nevyhral (nikdy nič nevyhrávam, táto moja životná skúsenosť spôsobila, že sa do súťaží nehlásim, ba priam nimi opovrhujem). Napriek tomu sa tentokrát porota uľútostila a nechala ma pochváliť, ba čo viac - moju tvorbu vybrala a vyvesila v nitrianskych autobusoch ako samostatné plagáty.

Dnes mi prišiel poštou jeden z nich (inak by mali so mnou Nitrou kolovať štyri verzie - Krčmárova dilema, Zubatá a Absolútna ekumenizácia). Pousmial som sa. Takú sladkú prehru mi ešte nikto nedožičil.

No a popritom, ako som zvažoval, či sa pochváliť nepochváliteľným, napadol mi takýto:

Krutý nepomer
Samochvála smrdí,
aj keď nie je čo chváliť
Prečo ale potom
práca prináša koláče
iba niekedy?

Dovidenia v Nitre! :-)))

Zmaturoval som

Ten pomyselný plot, cez ktorý maturita vraj ľudí odjakživa prehadzuje, bol toho roku pána (Fronca???) aj vysoký, aj mal na vrchu ostene. Som, chválabohu, na druhej strane. Doškriabaný, s odretými ušami. Je paradoxné, že na skúšku dospelosti človek takrečeno musí minúť všetkú dospelosť. Teším sa teraz celkom ako malé decko.

Začínam to inak pociťovať čoraz zreteľnejšie - ten papier o ukončenom stredoškolskom vzdelaní mi asi pomaly ale isto otvára bránu do sveta, v ktorom ešte aj na sťatie papierovej hlavy potrebujete žiadosť s overeným podpisom. Do krabíc balím maturitné hŕby a chystám sa na nové. Žiaden strom už dnes asi neurobí obdivuhodnú kariéru.

A možno ani ja. Nevadí. Kde by táto spoločnosť dospela, keby od svojich člen(k)ov čakala veľké činy? Janovic pri tejto príležitosti poznamenáva: "Človek by mal žiť tak, aby sa na seba vždy mohol pozrieť do zrkadla. Ak si náhodou na kolenách, posuň si ho nižšie".

Rovný pred bohom a zákonom, a predsa mnohí bez chrbtových kostí. Teším sa aj na kosti v bruchu. Vivat Academia! Vivat nové žitia...

Z rozlúčky... (1999-2005)

Vážený pán riaditeľ, ctený profesorský zbor, drahí príslušníci nášho chatrného spolku študentstva!

Keby tu na mojom mieste dnes stál pán minister Fronc, určite by sa na vás najskôr úprimne zadíval, prehĺtol potom zo dva razy posledné zvyšky emócii a následne pevným a neochvejným hlasom prehovoril k vašim srdciam slovami - “Študenti, zachovajte pokoj!”. pokračovanie článku

Ako som sa chcel rovnať Štúrovi

Mali sme päťnásť, v žilách vriacu krv a chuť uťahovať si zo všetkých a každého. Burcovaní štúrovskym odkazom sme zo srandy založili organizáciu Hlas ľudu (dejinná spojitosť nie je náhodná) a naoko sa dali do boja za veci národné. Vykrikovali sme, spievali, recitovali "Mor ho!". Bili sme sa neustále do pŕs lahodiac tak svojej túžbe prejaviť sa a za týmto účelom neskromne prijímali slovanské mená. pokračovanie článku

Životopis

Nie, v tom roku nikto nemohol predpokladať, že slnko výjde presne tristošesťdesiatpäťkrát a presne toľkokrát i zapadne. Nikto nemohol vedieť, že sa každý deň v tom roku deti uložia do postele a budú snívať o vzdušných zámkoch, aby ráno vstali a netešili sa do školy. Že disidenti po bytoch vyfajčia presne štrnásť kartónov cigariet a potom budú cez otvorené okná vyspevovať Krylove pesničky a že Kryl nepríde o hlas aj napriek tomu, že v jeho vlasti by ho niektorí najradšej o hlavu skrátili, a naďalej sa bude ozývať zo Slobodnej Európy. pokračovanie článku

O telefónoch a ľuďoch (ktorí s nimi zažívajú zábavu)

Začínajú sa mi kopiť úsmevné i menej úsmevné historky o ľuďoch, ktorí mi volali a chceli odo mňa niečo celkom iné, ako som im vedel poskytnúť. Príhody o telefonovaní sú staré ako telefonovanie samo. Občas sa zasmejeme, inokedy urazíme. Niekedy sa však i sám seba musím pýtať, či naozaj neexistuje všemožná sila, ktorá hatí akúkoľvek snahu o seriózny telefonát. pokračovanie článku

Hľadá sa Hviezdoslav

Posledné týždne sa na internet kúsok po kúsku snažím dostať kompletné dielo nášho najväčšieho básnika. Nerobím si preto veľké zásluhy, len mám pocit, že ak niekto konečne nezakročí, nasledujúca generácia bude ešte viac hluchá a slepá, ako sme my. Dlho som sa domnieval, že k Hviezdoslavovej digitalizácii stačí veľa času, chuti, a potom už iba skener a OCR-kovací softvér. Mýlil som sa. Týmto prosím o potoc každého, kto necháva doma Hviezdoslava zapadať prachom. Existujú ruky, ktorým by sa hodil viac. pokračovanie článku

Slovak Press Watch končí?

Zachvátila ma zlá správa. Gabriel Šípoš dnes do svojho blogu namiesto klasicky oprávnenej kritiky slovenských médii zapísal iba toto: "SPW dnes končí, nielen tento rok, ale celkovo".

Ďalšie slovenské médium zachvátil rýchly koniec? V hlave sa mi hmýria tie najrôznejšie myšlienky. Prečo zostáva odpad a končí každá dobrá myšlienka?

SPW, buď česť tvojej pamiatke.

O (mojej) internetovej adolescencii

Dnes mi v SME vyšiel článok o mládeži na internete. Osobne vidím v mladých ľuďoch veľkú budúcnosť. Do blogu som si zapísal niečo o svojich vlastných začiatkoch. pokračovanie článku

Tomáš vs. Thomas alebo O písaní môjho mena

V podstate už od mojich internetových začiatkov sa ma ľudia vždy zvykli pýtať, prečo sa podpisujem ako Thomas Ulej. Často som už bol unavený vysvetľovaním, ako to vlastne s tým mojím menom je. Lebo aj keď to možno niektorí pripisovali môjmu nízkemu národnému povedomiu a iní dokonca situácii v mojich trenírkach, vysvetlenie bolo vždy veľmi jednoduché. pokračovanie článku